Zaujímavé čítanie

Porajmos – rómsky holokaust

Rómsky holokaust alebo rómska genocída – tiež známa ako Porajmos bolo plánované úsilie nacistického Nemecka a jeho spojencov a spolupracovníkov z druhej svetovej vojny spáchať etnické čistky a nakoniec genocídu proti európskym Rómom a Sintom počas éry holokaustu.

Za Adolfa Hitlera bol 26. novembra 1935 vydaný dodatkový dekrét k Norimberským zákonom, ktorý klasifikoval Rómov ako „nepriateľov rasovo založeného štátu“, čím ich zaradil do rovnakej kategórie ako Židov. Osud Rómov v Európe bol teda paralelný s osudom Židov počas holokaustu.

Historici odhadujú, že nacistickými Nemcami a ich spolupracovníkmi bolo zabitých 250 000 až 500 000 Rómov a Sintov. Neskorší výskum citovaný Ianom Hancockom odhadol počet obetí na približne 1,5 milióna z odhadovaných 2 miliónov európskych Rómov.

V roku 1982 Západné Nemecko formálne uznalo, že nacistické Nemecko spáchalo genocídu na Rómoch. V roku 2011 Poľsko oficiálne prijalo 2. august ako deň pripomenutia si genocídy Rómov.

V rámci nacistického nemeckého štátu bolo najprv prenasledovanie, potom vyhladzovanie namierené predovšetkým proti usadnutým „cigánskym krížencom“. V decembri 1942 nariadil Heinrich Himmler deportáciu všetkých Rómov z ríše a väčšina z nich bola poslaná do špeciálne zriadeného cigánskeho koncentračného tábora v Osvienčime-Birkenau. Ďalší Rómovia tam boli deportovaní z nacistami okupovaných západoeurópskych území. Približne 21 000 z 23 000 európskych Rómov a Sintov tam vyslaných neprežilo. V oblastiach mimo dosahu systematickej registrácie, napríklad v oblastiach východnej a juhovýchodnej Európy okupovaných Nemcami, boli Rómovia najviac ohrození tými, ktorí boli podľa nemeckého rozsudku „tulákmi“, hoci niektorí boli v skutočnosti utečenci alebo vysídlené osoby. Tu boli zabití najmä pri masakroch spáchaných nemeckými vojenskými a policajnými formáciami, ako aj osobitnými jednotkami (SS) a pri ozbrojenom odpore proti nacistickej nemeckej okupácii Európy

Termín Porajmos

Termín Porajmos (tiež Porrajmos alebo Pharrajimos – doslovne „požieranie“ alebo „zničenie“ v niektorých dialektoch rómskeho jazyka zaviedol Ian Hancock (Ian Francis Hancock je lingvista, rómsky vedec a politický obhajca. Narodil sa a vyrastal v Anglicku a je jedným z hlavných prispievateľov v oblasti romistiky) na začiatku 90. rokov 20. storočia. Hancock sa rozhodol použiť termín, ktorý vymyslel kalderašský Róm, z množstva návrhov, ktoré zazneli počas „neformálneho rozhovoru v roku 1993“.

Tento výraz väčšinou používajú aktivisti, a preto jeho používanie väčšina Rómov, vrátane príbuzných obetí a pozostalých, nepozná. Niektorí ruskí a balkánski rómski aktivisti protestujú proti používaniu slova Porajmos. V rôznych nárečiach je Porajmos synonymom pre poravipe, čo znamená „porušenie“ a „znásilnenie“, čo je výraz, ktorý niektorí Rómovia považujú za urážlivý. János Bársony a Ágnes Daróczi, priekopní organizátori rómskeho hnutia za občianske práva v Maďarsku, uprednostňujú používanie výrazu Pharrajimos, rómskeho slova, ktoré znamená „rozsekanie“, „fragmentácia“, „zničenie“. Proti používaniu výrazu Porrajmos argumentujú tým, že ide o marhime (nečisté, nedotknuteľné): „[p]orrajmos je v rómskej komunite nevysloviteľný, a preto nie je schopný sprostredkovať utrpenie Rómov.

Norimberské rasové zákony prijaté 15. septembra 1935. Prvý Norimberský zákon, „Zákon na ochranu nemeckej krvi a cti“, zakazoval manželstvá a mimomanželské styky medzi Židmi a Nemcami. Druhý norimberský zákon, „zákon o ríšskom občianstve“, zbavil Židov ich nemeckého občianstva. 26. novembra 1935 Nemecko rozšírilo norimberské zákony, aby sa vzťahovali aj na Rómov. Rómovia, podobne ako Židia, stratili svoje volebné právo 7. marca 1936.

Vláda Tretej ríše začala s prenasledovaním Rómov už v roku 1936, keď začala ľudí presúvať do obecných internačných táborov na okraji miest, čo bola predohra ich deportácií do koncentračných táborov. Dekrét o „prevencii kriminality“ z decembra 1937 poskytol zámienku na veľké obchádzanie Rómov. Deväť zástupcov rómskej komunity v Nemecku bolo požiadaných, aby zostavili zoznamy „čistokrvných“ Rómov, ktorí majú byť zachránení pred deportáciou. Nemci však tieto zoznamy často ignorovali a niektorí jednotlivci na nich identifikovaní boli stále posielaní do koncentračných táborov. Medzi významné internačné a koncentračné tábory patria Dachau, Dieselstrasse, Marzahn (ktorý sa vyvinul z obecného internačného tábora) a Vennhausen.

Spočiatku boli Rómovia nahnaní do takzvaných get, vrátane varšavského geta (apríl – jún 1942), kde tvorili osobitnú triedu vo vzťahu k Židom. Diarista z geta Emmanuel Ringelblum napísal, že Rómovia boli poslaní do varšavského geta, pretože Nemci chceli:

… hodiť do geta všetko, čo je príznačne špinavé, ošarpané, bizarné, čoho sa treba báť a čo treba aj tak zničiť.

V nacistických kruhoch spočiatku panovali nezhody o tom, ako vyriešiť „cigánsku otázku“. Koncom roku 1939 a začiatkom roku 1940 Hans Frank, generálny guvernér okupovaného Poľska, odmietol prijať 30 000 nemeckých a rakúskych Rómov, ktorí mali byť deportovaní na jeho územie. Heinrich Himmler „loboval za záchranu hŕstky čistokrvných Rómov“, ktorých považoval za staroveký árijský národ pre svoju „etnickú rezerváciu“, ale bol proti Martinovi Bormannovi, ktorý uprednostňoval deportáciu všetkých Rómov. Debata sa skončila v roku 1942, keď Himmler podpísal príkaz na začatie masových deportácií Rómov do koncentračného tábora Osvienčim. Počas operácie Reinhard (1941 – 1943) bol vo vyhladzovacích táboroch, ako je Treblinka, zabitý presne neurčený počet Rómov.

Nemecké jednotky v máji 1940 zachytili Rómov v nemeckom Aspergu

Nacistické prenasledovanie Rómov nebolo regionálne konzistentné. Vo Francúzsku bolo 3 000 až 6 000 Rómov deportovaných do nemeckých koncentračných táborov ako Dachau, Ravensbrück, Buchenwald a iných táborov. Ďalej na východ, v balkánskych štátoch a Sovietskom zväze, Einsatzgruppen, mobilné vražedné čaty , cestovali z dediny do dediny a masakrovali obyvateľov, kde žili, a zvyčajne nezanechali žiadne záznamy o počte Rómov zabitých týmto spôsobom. V niekoľkých prípadoch vznikli významné listinné dôkazy o masovej vražde. Timothy Snyder poznamenáva, že len v Sovietskom zväze bolo zdokumentovaných 8 000 prípadov Rómov zavraždených Einsatzgruppen na ich východe.

Výmenou za imunitu pred stíhaním za vojnové zločiny Erich von dem Bach-Zelewski v procese s Einsatzgruppen uviedol, že „hlavnou úlohou Einsatzgruppen S.D. bolo vyhladenie Židov, Cigánov a politických komisárov. Rómovia v Slovenskej republike boli zabíjaní miestnymi kolaborantmi. Najmä v Dánsku a Grécku sa miestne obyvateľstvo nezúčastňovalo na love Rómov tak ako inde. Bulharsko a Fínsko, hoci sú spojencami Nemecka, nespolupracovali s Porajmosom, rovnako ako nespolupracovali so židovským Šoa.

16. decembra 1942 Himmler nariadil, aby rómski kandidáti na vyhladenie boli prevezení z get do vyhladzovacích zariadení v Osvienčime-Birkenau. 15. novembra 1943 Himmler nariadil, aby Rómovia a „čiastoční Rómovia“ boli postavení „na rovnakú úroveň ako Židia a umiestnení do koncentračných táborov“. Vedenie tábora umiestnilo Rómov v špeciálnom areáli, ktorý sa nazýval „cigánsky rodinný tábor“. Do Osvienčimu bolo celkovo deportovaných asi 23 000 Rómov, Sintov a Lalleri. V koncentračných táboroch ako Osvienčim nosili Rómovia hnedé alebo čierne trojuholníkové nášivky, symbol „asociálov“, alebo zelené, symbol profesionálnych zločincov, a menej často písmeno „Z“ (čo znamená Zigeuner, nemecké slovo cigán).

V máji 1944 sa v Osvienčime stráže SS pokúsili zlikvidovať cigánsky rodinný tábor a „stretli sa s neočakávaným odporom“. Keď dostali príkaz vyjsť, odmietli, boli varovaní a vyzbrojili sa hrubými zbraňami: železnými rúrami, lopatami a inými nástrojmi. Esesáci sa rozhodli nekonfrontovať Rómov priamo a na niekoľko mesiacov sa stiahli. Po premiestnení až 3 000 Rómov, ktorí boli schopní nútených prác do Auschwitz I a ďalších koncentračných táborov, 2. augusta zasiahli SS proti zvyšným 2 898 väzňom. SS zavraždili takmer všetkých zostávajúcich väzňov, väčšinu z nich chorých, starších mužov, ženy a deti, v plynových komorách Birkenau. Tam bolo zavraždených najmenej 19 000 z 23 000 Rómov poslaných do Osvienčimu.

Spoločnosť pre ohrozené národy odhaduje počet úmrtí Rómov na 277 100. Martin Gilbert odhaduje, že celkovo bolo zavraždených viac ako 220 000 zo 700 000 Rómov v Európe, vrátane 15 000 (hlavne zo Sovietskeho zväzu) v Mauthausene v januári až máji 1945. The United States Holocaust Memorial Museum cituje vedcov, ktorí odhadujú počet zavraždených Sintov a Rómov na 220 000 až 500 000.[29] Sybil Milton odhadla počet stratených životov ako „niečo medzi pol miliónom a miliónom a pol“.

"pozn. tabuľka s odhadom počtu obetí holokaustu k príslušnosti podľa krajín bola dočasne odstránená z technických príčin."

Ďalšou charakteristickou črtou Porajmu a holokaustu bolo rozsiahle využívanie ľudských subjektov v lekárskych experimentoch. Najznámejším z týchto lekárov bol Josef Mengele, ktorý pôsobil v koncentračnom tábore Osvienčim. Jeho experimenty zahŕňali umiestňovanie subjektov do tlakových komôr, testovanie drog na nich, zmrazovanie, pokusy o zmenu farby očí vstrekovaním chemikálií do očí detí a vykonávanie rôznych amputácií a iných brutálnych operácií. Úplný rozsah jeho práce nebude nikdy známy, pretože nákladný náklad záznamov, ktoré poslal Otmarovi von Verschuerovi do Inštitútu cisára Wilhelma, von Verschuer zničil. Mengeleho vlastné časopisy s približne 3 300 stranami pravdepodobne nikdy nebudú publikované. Subjekty, ktoré prežili Mengeleho experimenty, boli takmer vždy krátko nato zavraždené a pitvané. Jedna Rómka, ktorá prežila lekárske experimenty, bola Margarethe Kraus.

Mengele sa zdal byť obzvlášť nadšený z práce s rómskymi deťmi. Priniesol im sladkosti a hračky a osobne ich odniesol do plynovej komory. Hovorili mu „Onkel Mengele“. Vera Alexander bola židovská väzenka v Osvienčime, ktorá sa starala o 50 sád rómskych dvojčiat:

Spomínam si najmä na jedny dvojičky: Guida a Inu, asi štyri roky. Jedného dňa ich Mengele zobral. Keď sa vrátili, boli v hroznom stave: boli zošití chrbtom k sebe ako siamské dvojčatá. Ich rany boli infikované a vytekal z nich hnis. Kričali dňom i nocou. Potom sa ich rodičom – pamätám si, že matka sa volala Stella – podarilo získať nejaké morfium a zabili deti, aby ukončili ich utrpenie.

---

---

Príbeh Heleny Citrónovej

Svet si v týchto dňoch pripomína obete holokaustu. Tatranská galéria v Poprade si ich pripomína umením inšpirovaným láskou.

Peklo 20. storočia menom holokaust si počas druhej svetovej vojny vyžiadalo životy približne šiestich miliónov Židov, v širšom meradle sa počet obetí približuje ku číslu sedemnásť miliónov ľudských životov. Cieľom Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá na 27. január, je každoročne si pripomínať utrpenie obetí ale i preživších a pozostalých.

Priamo uprostred nacistického besnenia koncentračných a vyhladzovacích táborov sa ocitla aj 20-ročná slovenská Židovka Helena Citrónová so svojimi rodičmi a súrodencami. Po transporte Heleny do najväčšieho z nich – Auschwitzu v poľskom meste Osvienčim v marci roku 1942 – sa začal písať neuveriteľný príbeh lásky medzi ňou a dozorcom SS Franzom Wunschom.

Helena bola v tábore spočiatku nútená pomáhať pri búracích prácach, no uvedomovala si, že takto dlho nevydrží. Podarilo sa jej získať oblečenie po inej žene, ktorá pracovala v „Kanade“ (pozn. v baraku, kde sa zhromažďovali a triedili veci väzňov). Keď ďalší deň ráno prišla takto oblečená do baraku, dozorkyňa si ju všimla a za trest mala byť na druhý deň zaradená do trestného komanda, čo znamenalo takmer istú smrť. Zhodou okolností práve v ten deň oslavoval narodeniny rakúsky príslušník SS Franz Wunsch. Dozorkyňa Helenu Citrónovú vybrala, aby mu zaspievala.

Zachránil Helenu aj jej sestru

S plačom vtedy zaspievala nemeckú pieseň, ktorú si pamätala zo školy. Keď skončila, poprosil ju, aby zaspievala ešte raz. Takto sa zrodili city v inak tvrdom, násilníckom srdci mladíka z Rakúska. Zariadil, aby mohla zostať v „Kanade“ a po celý čas nad ňou držal ochrannú ruku.

V čase, keď sa Helena dozvedela, že do Auschwitzu priviezli jej sestru Rózinku s dvomi malými deťmi a smerujú ku plynovým komorám, bola z jej rodiny jedinou žijúcou príbuznou. Helena vybehla počas zákazu vychádzania ku krematóriu, kde ju dostihol Wunsch a naliehal, aby mu povedala, ako sa volá jej sestra. Vbehol do krematória a vyhlásil, že pre neho kedysi pracovala a že ju potrebuje. Deti však skončili v plynovej komore.

Obom sestrám sa za pomoci esesáka podarilo dožiť oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora Červenou armádou 27. januára 1945.

Po vojne sa stretli iba raz

Spočiatku odmietavý, nenávistný postoj Heleny Citrónovej k Franzovi Wunschovi sa v Auschwitzi napokon zmenil na náklonnosť. Po vojne však so sestrou začali nový život v Izraeli a hoci sa ju Wunsch pokúšal nájsť, na jeho snahu nijako nereagovala. Stretli sa len raz, v roku 1972, keď na naliehanie jeho manželky prišla svedčiť na súd do Viedne. Pod vplyvom jej výpovede Wunscha nakoniec zbavili všetkých obvinení.

Príbeh zakázanej lásky mnohých inšpiroval k umeniu

Pohnuté osudy dvoch Židoviek pod ochrannou rukou esesáka sa stali námetom pre vznik rôznych umeleckých diel v zahraničí i na Slovensku.

Tatranská galéria v Poprade v rámci medzinárodného projektu ART & HOLOCAUST pre návštevníkov aktuálne sprístupnila výstavu fotografických panelov od slovenského výtvarníka a umeleckého fotografa Ivana Kelly Köhlera s názvom Rezidencia smrti – Jude osudy. Autor fotografoval priamo v koncentračnom tábore. Svoje sugestívne fotografie v náznakoch vložil do grafických obrazov, kde zakomponoval uvedený príbeh zakázanej lásky.

O Heleninom vzťahu vznikla aj opera s rovnomenným názvom Helena Citrónová. Jej autorom je thajský skladateľ Somtow Sucharitkul, ktorý na jej príprave pracoval päť rokov. Premiéru mala pred tromi rokmi v Bangkoku. Písomnú podobu jej príbehu v roku 2010 dala knižná publikácia Láska v Kanade od chorvátskej autorky Hany Raduličovej. Za dokumentárny film Láska to nebola z roku 2020 izraelská režisérka Maya Sarfaty získala študentského Oscara za najlepší zahraničný dokument.