Výstava súčasného významného poľského umelca Marcina Berdyszaka nesie názov „Ľudské slabosti„. Okrem témy holokaustu výstava poukazuje i na širšiu tému zbrojenia a upozorňuje napríklad i na našu ľahostajnosť voči vojnovým aktivitám, poznamenáva kurátorka výstavy Anna Ondrušeková. Marcin Berdyzsak chce výstavou ukázať ako premýšľa o komplikovanosti človeka. Napríklad v diele, v ktorom je obrovský model rakety umiestnený na školských laviciach kladie otázku, na čo vlastne sa používajú poznatky, ktoré človek získáva vzdelaním a naznačuje i nepríjemnú odpoveď, že je to často práve za účelom zničenia niekoho druhého. I samotná produkcia človeka má svoju tienistú stránku, ktorá môže byť ničivá. „Tak ako nás môže zničiť situácia, kedy sme úplne chudobný a nemáme peniaze ani na jedlo, rovnako tak môže byť nebezpečné, keď tých peňazí máme priveľa, i o tom všetkom je táto výstava“, dodáva autor. Výstavu Human Weaknesses / Ľudské slabosti si môžete prehliadnuť v priestoroch Tatranskej galérie do 2.6.2024.
Fotografie
Vážení priaznivci umenia,
pozývame Vás na vernisáž výstavy z Umeleckého sympózia maľby smaltom, ktorá sa uskutoční v Artklube Tatranskej galérie v Poprade na Hviezdoslavovej 12 v piatok 24. novembra 2023 o 17.00. Umelecké sympózium venované všetkým obetiam holokaustu a spomienke na Jozefa Kornúcika a Michala Trembáča sa v Tatranskej galérii konalo v dňoch 20. 10. – 30. 10. 2023.
Účastníci sympózia: Vít Bojňanský, Annamária Mikulíková, Peter Pollág, Martin Prokopovič a Peter Trembáč.
Tešíme sa na Vás.
Anna Ondrušeková,
riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade
a kolektív pracovníkov
Tatranská galéria v Poprade si pre návštevníkov v rámci medzinárodného projektu ART&HOLOCAUST pripravila výstavu Pamäť miesta a mesta. Inštalácia v spolupráci so SNM – Múzeom židovskej kultúry v Bratislave a autormi, ktorá rôznymi spôsobmi zobrazuje problematiku holokaustu, predstaví diela ôsmich známych slovenských umelcov – Imrich Weiner-Kráľ (*1901 – †1978), Adolf Frankl (*1903 – †1983), Ľudovít Feld (*1904 – †1991), Elena Lazinovská (*1903 – †2000), Anna Hausová (*1956), Ľubomír Stacho (*1953), Štefan Kovaľ (*1953) a Boris Németh (*1979). Zámerom všetkých aktivít v rámci projektu ART&HOLOCAUST je, aby umelci svojimi dielami reagovali na génia loci daného miesta poznačeného traumou holokaustu.
Spomedzi autorov, ktorí sa téme holokaustu venujú či venovali, sme zámerne vybrali autorov žijúcich aj nežijúcich, rôznych vekových kategórií. Mnohí z nich zažili holokaust na vlastnej koži, niektorí sprostredkovane cez spomienky svojich blízkych, a tá najmladšia generácia z rozprávania, prípadne filmovej, alebo literárnej tvorby. Zážitky, spomienky a dojmy sú otrasné, no ľudstvo je stále nepoučiteľné. Je preto potrebné naďalej odovzdávať svedectvo hrôzy holokaustu aj takouto sprostredkovanou formou cez výtvarné umenie či fotografiu.
Holokaustu predchádzali rôzne nálady podporujúce rasizmus, extrémizmus, fašizmus, nacizmus, xenofóbiu alebo šovinizmus. Všetky tieto pomenovania akoby stále driemali medzi nami a z času na čas sa objavia v nových formách. Nedajme im priestor, poukazujme na to a chráňme najmä mladých ľudí pred ich vplyvom.
Výstava Pamäť miesta a mesta má okrem silného emotívneho zážitku z tvorby jednotlivých umelcov za cieľ očistiť naše svedomie a byť mementom pre rôzne nenávistné prejavy dnešných dní. Prostredníctvom besied, filmových premietaní či rozprávania umelcov chceme poučiť, zdôrazniť a želať si, aby sa slovo holokaust časom stalo archaizmom, pripomínajúcim najtemnejšiu stránku ľudskej civilizácie.
Ivan Köhler
Rezidencia smrti – Jude osudy
Ivan Köhler, výtvarník, umelecký fotograf zo Žiliny vystavoval v Tatranskej galérii niekoľko krát. Jednou z vážnejších ponúk zo strany galérie pre autora bolo pripraviť netradičnú výstavu k téme holokaustu a výročiu transportu židovských žien a dievčat z Popradu do Auschwitzu 25. 3. 1942. Túto vážnu a smutnú udalosť si pripomíname v priestoroch Tatranskej galérie vedľa železničnej stanice už viac ako 23 rokov pod gesciou SNM – Múzea židovskej kultúry v Bratislave.
Ako stvárniť túto tému? Zaujať, no neprovokovať. Byť otvorený, zároveň súcitný. Prístupný rovnako dospelým, ale aj mladej generácii.
Po preštudovaní množstva materiálov sa odvážil Ivan Köhler navštíviť koncentračný tábor v Osvienčime a začal zodpovedne túto tému spracovávať.
Ako sám vraví: „Vyjadriť svoj postoj k holokaustu, dokonca priamo k transportu Židov z Popradu do Osvienčimu, bola jedna z najťažších úloh v mojom kumštýrskom pôsobení. Naviac je to podfarbené i skutkom, že na druhý deň po Poprade odišiel transport z mojej milovanej Žiliny. A je to už 80 rokov. Výročie. Výročie čoho? Šialené,“ vyznáva sa.
Spomínajúc na svoje rané študentské časy, tvrdí, že krutosti páchané na Židoch boli ešte dlho v rámci školských osnov tabu. „Predtým, než som začal tvoriť, som si musel naštudovať veľa materiálov, lebo v škole nás o tom nikdy nikto neinformoval. Narodil som sa do Hitlerovho slovenského štátu, krátko pred skončením 2. svetovej vojny, a táto téma sa otvorila až o mnoho rokov neskôr. Aj tak sa čudujem, že niektorí ľudia sú ešte dnes schopní spochybňovať holokaust. Všetky hrôzy, rafinované beštiality a sadizmus, o ktorých som sa dočítal v dosiaľ vydaných knihách, sú pravdivé – o tom niet sporu. Táto výstava je niečo, čo som robil s trasúcimi sa kolenami,“ priznáva. Aby bol autentickejší vybral sa priamo do koncentračného tábora. „Mať povolenie fotografovať v depozitároch mi dalo zabrať. Tie množstvá okuliarov, zubov, vlasov, oblečenia a dokonca hračiek a bábik, ma postavilo pred neriešiteľné výpovede. Výsledok máte možnosť vidieť na výstave v Poprade a v Žiline.“
Köhler poňal tému svojím spôsobom bravúrne. Sugestívne fotografie vložil v náznakoch do grafických obrazov. Máte pocit, že sa pozeráte na farebný, graficky dokonalý obraz, a zrazu vystúpia do popredia desivé detaily. „Ja sa nechcem a nemôžem vyjadrovať historicky. Úloha, ktorú som si vytýčil pri zostavení výstavy z rôznych úsekov v Osvienčime, bolo zachytiť ojedinelé prvky mravnej sily človeka v tiesni a nebezpečí,“ vysvetľuje.
Témy sa zhostil aj cez vzácny príbeh lásky, ktorý našiel v spísaných knižných spomienkach z Osvienčimu. Ako podotýka: „Milostné príbehy sú mi blízke! Jeden som objavil i v tom strašnom prostredí koncentračného tábora. Helenu Citrónovú som platonicky miloval. Žiaľ, už odišla…“
Slovenka židovského pôvodu bola ako jedna z prvých odvedená v marci 1942 do Osvienčimu. V tábore smrti sa do nej zamiloval esesák Franz Wunsch, keď mu so slzami v očiach spievala nemeckú pieseň na jeho narodeninovej oslave. Táto láska jej zachránila život. Stala sa jeho chránenkyňou a neskôr ušetril plynovej komory aj jej sestru. Obe sa napokon dožili konca vojny. Helena zomrela tri roky dozadu. „Židovky boli nádherné ženy a esesáci si to všimli. Na prípade tohto dievčaťa som sa dotkol obludných, až slovom nevypovedateľných vecí, ktoré sa v tábore na ženách diali,“ dodal Ivan Kelly Köhler.
Výstava pozostáva z 20 diel, symbolizujúcich návrat iba 20 žien z celého prvého transportu, vypraveného z Popradu 25. 3. 1942 o 20. hodine a 20. minúte.
Anna Ondrušeková
