Anna Ondrušeková, riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade a autorka projektu
Umenie a holokaust
Prepojiť a dať do súvzťažnosti tieto dva pojmy nie je jednoduché. Na úvod je potrebné ich charakterizovať a následne popísať, ako sa nám v našom projekte podarilo reálne, prostredníctvom rôznych umeleckých žánrov (maľba, kresba, socha, fotografia, inštalácia, koncept, hudba, literatúra, film, divadlo), upozorniť na závažnú tému holokaustu.
Vychádzame z jednej z charakteristík, že umenie je individuálnym prejavom kreatívnej schopnosti duše – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom. Je predmetom skúmania estetiky, umenovedy a filozofie umenia. Umenie môže znamenať aj používanie istých duchovných kvalít, alebo manuálnej zručnosti pri realizácii určitého diela s cieľom urobiť svet umelo krajším a lepším.1 Je potrebné to zopakovať „urobiť svet krajším a lepším“, toto naplnenie a poslanie umenia sprevádza človeka snáď od počiatku ľudskej civilizácie. V charakteristike môžeme pokračovať : umenie je forma maximálneho bytia človeka. Spočíva v cieľavedomom pretváraní škaredého alebo esteticky neúčinného či menej účinného na krásu v koncentrovanej podobe. Pojem umenie je taký široký, mnohotvárny a premenlivý, že ho podľa mnohých odborníkov nemožno definovať.2
Položiť si otázku „Čo je umenie?“, je možno podobné ako uviesť ďalšie sokratovske otázky : čo je dobro, čo je šťastie, čo je cnosť, čo je spravodlivosť,…? Odpovedať na ňu jednoznačne je rovnako náročné. Každá doba a epocha mala iný pohľad na umenie a umelecké dielo. Mnohé z diel, ktoré sú teraz vystavené v múzeách boli užitočné objekty bežnej potreby, často s esteticky vkusne vypracovaným dizajnom. Dnes sa doba obrátila a v umeleckých múzeách či galériách sa stretávame s vecami pôvodne neumeleckého sveta, ktoré tam boli umiestnené vedome ako umenie. Po období, keď sa dalo bez problémov určiť umelecké dielo, nastala postmoderná doba, kde môže byť umením čokoľvek. Záleží na tom „Kedy je umenie“, ako by povedal Nelson Goodman, ktorý pokračuje: „dielo sprostredkuje poznanie a je zdrojom významu, umenie pestujeme pre poznanie, ktoré je sprostredkované estetickými symbolmi“3 Podľa inštitucionálnej analýzy (George Dickie) umenie musí spĺňať tieto dve podmienky : po prvé musí to byť artefakt (výtvor človeka a nie ľudskou rukou nedotknuté prírodniny) a po druhé zástupca sveta umenia, ktorý hovorí menom inštitúcie (autor, kurátor, historik, zberateľ) to prehlási za výtvor na umelecko-estetické posúdenie.
Pre nás je dôležité poznanie a citácia Morrisa Weitza : „Umenie má byť otvoreným pojmom, aby sa nebránilo umeleckej kreativite… súčasný umelec vyjadruje svoj zážitok takým spôsobom, že hovorí v mene mnohých. Umelec vyjadruje všeobecné cez konkrétne.“ A takto cez konkrétne umelecké výkony, či už v podobe výtvarných artefaktov, koncertných, divadelných vystúpení, filmov, literárnych diel sme chceli poukázať na rozsiahle krivdy, nespravodlivosť, nešťastie napáchané na ľudstve v období holokaustu. Zároveň sme chceli upozorniť aj na dobro, ľudskosť, odvahu, s ktorými sme sa stretli a pokúsili sa ich sprostredkovať cez umenie.
1 https://sk.wikipedia.org/wiki/Umenie
2 https://sk.wikipedia.org/wiki/Umenie
3 https://dennikn.sk/blog/2064860/co-je-umenie/
Vysvetliť a charakterizovať pojem holokaust nie je hlavnou oblasťou tohto príspevku. Uvádzame tie fakty, ktoré je nutné spomenúť. Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holokauston. Pôvodné grécke i latinské slovo, z ktorého je odvodené moderné slovo holocaust, doslova znamenalo celkom spáliť, úplné spálenie (zápalná obeta bola typická napr. pre Židov). Takto je uvádzané i v gréckom alebo latinskom texte Biblie. Nie je to však význam moderného termínu holocaust / holokaust. Autorom novodobého termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel (1928-2016), ktorý ho použil vo svojom románe Noc (La Nuit, 1958). V širšom zmysle je slovom holokaust označovaný i celý nacistický perzekučný systém väzníc a táborov ako celok, respektíve nacistická perzekúcia všetkých etnických, náboženských a politických skupín, odporcov (komunistov a sociálnych demokratov), Svedkov Jehovových, telesne či mentálne postihnutých, homosexuálov, Židov, Rómov, Poliakov a občanov Sovietskeho zväzu. V rámci genocídy namierenej na židovské etnikum bolo vyvraždených okolo 6 miliónov Židov. Pokiaľ pod pojmom holokaust chápeme nacistickú perzekúciu ako celok, hovoríme o počte obetí holokaustu medzi 11 až 15 miliónmi ľudí.1
Slovo holokaust býva v hebrejčine nahrádzané aj pojmom šoa (zničenie, záhuba), v rómštine sa uvádza slovo porajmos (požieranie). Všetky výrazy majú jedno spoločné: je to pomenovanie genocídy páchanej v mene nezmyselného povyšovania sa určitej rasy na úkor iných počas 2. svetovej vojny. Cieľavedomé budovanie najprv pracovných, neskôr koncentračných, vyhladzovacích táborov nacistami malo za následok najväčšie systematické vyvražďovanie v histórii ľudstva.
Na území vtedajšej Slovenskej republiky (1938 – 1945) žilo približne 89 000 židovských občanov.2 Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory – Sereď, Vyhne a Nováky (uvádza sa ešte aj Oremov Laz). Odtiaľ boli mnohí deportovaní (prvý transport zo Slovenska 25.3.1942 z Popradu) do koncentračných táborov v Poľsku.3
Koncentračné tábory v Poľsku: Chełmno, Auschwitz, Auschwitz II – Birkenau, Auschwitz III v Monowiciach, Majdanek, Belzec, Sobibór, Treblinka.4
Jeden z najväčších táborov Auschwitz bol oslobodený Sovietskou armádou 27. 1. 1945. Ten deň 27. január bol vyhlásený Valným zhromaždením OSN (2005) za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tragická likvidácia tzv. cigánskeho tábora v rámci koncentračného komplexu Auschwitz-Birkenau z 2. 8. 1944 bola impulzom pre vyhláseniePamätného dňa rómskeho holokaustu Európskym parlamentom v roku 2015.
O týchto hrôzach sa dlho mlčalo. Len niekoľko jednotlivcov, ktorí prežili väznenie v koncentračných táboroch dokázalo svoje zážitky umelecky spracovať a zverejniť, či už v podobe literárnej alebo výtvarnej. Dnes nájdeme inštitúcie po celom svete, ktoré sa touto témou zaoberajú, archivujú diela, predmety, výpovede preživších a tým zároveň upozorňujú na nezmyselnosť tohto konania. Jedným z prvých preživších, ktorý to dokázal popísať veľmi sugestívne, bol Primo Levi (1919 – 1987), pôvodom chemik z Talianska, ktorý sa stal po vojne spisovateľom. Jeho kniha Je to človek?5 je jedným z najsilnejších svedectiev o koncentračných táboroch vôbec. V zborníku uvádzame niekoľko citácií z tejto knihy. Tu je jeden z nich: „…dostali sme sa na dno. Nižšie sa už zísť nedá: nejestvuje a nemožno si predstaviť horšie postavenie pre človeka. Už nič nie je naše: vzali nám šaty, topánky aj vlasy; keď budeme hovoriť, nebudú nás počúvať, a keby nás aj počúvali, nerozumeli by nám. Vezmú nám aj meno: a ak si ho budeme chcieť zachovať, budeme musieť v sebe nájsť silu na to, aby sme si okrem mena zachovali aj niečo z nás, z toho čím sme boli.“6 Okrem tohto zborníka citácie z knihy zazneli aj na koncertnom vystúpení a uvedení diela Oliviera Messiaena Kvarteto na koniec časov v rámci nášho projektu v Tatranskej galérii, texty recitoval Kamil Mikulčík.
1 https://sk.wikipedia.org/wiki/Holokaust
2 Z 2658 obcí a miest na Slovensku žili Židia v 1435. Najväčšie židovské komunity boli v Bratislave (približne 15.000), v Nitre (4.358), v Prešove (4.308), v Michalovciach (3.955), v Žiline (2.917), v Topoľčanoch (2459), v Trnave (2445), v Bardejove (2441), v Humenom (2.172) a v Trenčíne (1619). The Situation of Jews in Slovakia between 1939 and 1945, s. 50. Pozri aj Barkány, Eugen; Dojč, Ľudovít; Weinbergerová, Mária. Židovské náboženské obce na Slovensku. Bratislava: Vesna, 1991, s. 438.
3 Deportovaní prechádzali cez 5 koncentračných stredísk, ktoré boli v Bratislave na Patrónke, v Žiline, v Novákoch, v Seredi a v Poprade. V dvoch etapách bolo deportovaných takmer 72000 židovských obyvateľov Koncentračné tábory v Poľsku: Chełmno, Auschwitz, Auschwitz II – Birkenau, Auschwitz III v Monowiciach, Majdanek, Belzec, Sobibór, Treblinka.
4 Chełmno (Kulmhof) (8. december 1941 – 17. január 1945, približne 340 000 obetí), Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim) ( apríl 1940 – január 1945). Neskôr v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí), Belzec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí), Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí), Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí, možno až okolo 1 000 000). Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.
5 Primo Levi Je to človek? Vydavateľstvo Agora, Bratislava, 2001
6 Levi, P.: Je to človek? Vydavateľstvo Agora, Bratislava, 2001. str. 29
Spolupráca s norským partnerom
Projekt sme mohli realizovať vďaka podpore Grantu EHP ( predstavujú príspevok Islandu, Lichtenštajnska a Nórska) a zahraničným partnerom nášho projektu bolo Židovské múzeum v Osle (Jødisk Museum i Oslo Norway). Zásluhou kolegov z tohto múzea, najmä Matsa Tangestuena, sme sa dozvedeli o podobných osudoch ľudí poznačených holokaustom v Nórsku a o niektorých veľmi zaujímavých umelcoch, ktorí túto tému emotívne a nadčasovo umelecky spracovali (viď samostatné príspevky v zborníku). V Nórsku žilo pred 2. svetovou vojnou 2173 Židov, z ktorých bolo 765 zabitých. Ostatní ušli aj vďaka pomoci obyvateľov do Švédska a Veľkej Británie. Nórsko si ako jeden zo smutných dní svojej histórie pamätá 26. november 1942, kedy naložili 532 Židov na loď SS Donau. Na brehoch okupovaného Poľska ich čakali dobytčie vagóny, ktoré smerovali do Auschwitzu. Z nich 342 hneď po príchode zavraždili v plynovej komore. Transport do prístavu z ich miesta bydliska bol obzvlášť precízne premyslený. Uskutočnil sa prostredníctvom 101 taxíkov, ktoré v presnú hodinu a minútu naložili židovských občanov nič netušiacich. Podľa pôvodného plánu mali deportovať viac Židov, mnohých však vďaka Červenému krížu a sabotovaniu akcie pracovníkmi nórskych železníc neskoro dopravili do prístavu a nestihli sa nalodiť. Túto udalosť prostredníctvom emotívnej performance pripomenul nórsky umelec Victor Lind, ktorého sme predstavili aj v Tatranskej galérii.
Osobné poznanie
Ak sa venujete dlhodobejšie určitej téme, poznanie sa rozširuje a pribúdajú nové okolnosti, zážitky, známi i priatelia. Prvýkrát som sa s témou holokaustu zoznámila pred 45 rokmi pri návšteve Terezína v spoločnosti známej, ktorá ho prežila na vlastnej koži aj s rôznymi pokusmi na ženách. Bola som zhrozená a vrylo sa mi to hlboko do pamäti. Na Slovensku sa o tejto téme v období socializmu takmer nehovorilo. Po mnohých rokoch som sa zúčastnila odhalenia pamätnej tabule na železničnej stanici v Poprade1 a dozvedela som sa, že Poprad je miestom prvého transportu židovských žien a dievčat do Auschwitzu, ďalšie smutné poznanie. Od roku 2002 sme začali v Tatranskej galérii (TG) participovať na Spomienke rôznymi výstavami. V tento rok sa výstavy zúčastnila aj Editka Grosmanová, preživšia z prvého transportu. Jej rozprávanie ma zasiahlo.2 Hlbšie a emotívnejšie som spoznávala následky holokaustu, ale i spôsoby a možnosti ako sa s touto témou vyrovnávajú umelci, a to nielen židovského pôvodu. Zorganizovala som medzinárodné výtvarné sympózium za účasti slovenských a izraelských umelcov vo Vyšných Ružbachoch a výstavu v Izraeli. Navštívila som židovské múzeum v Berlíne v roku 2008, ktorého autorom je svetoznámy architekt Daniel Libeskind. Následne sa mi podarilo zorganizovať v TG v roku 2012 jeho veľkú výstavu.3 Z priestorov Múzea v Berlíne som vytvorila sériu zaujímavých fotografií, vystavených doma aj v zahraničí. Priestor, jeho filozofia usporiadania, koncept miestností, kontrast svetla a tmy vás ohúria a zanechajú natrvalo silný emotívny zážitok. Podobne ako Múzeum Polin vo Varšave4, či zachovanie základov múru Varšavského geta.5
Pri ďalšej návšteve Varšavy ma silne zasiahla výstava Architektúra prežitia mladej umelkyne Natálie Romik 6 v galérii Zachenta.7 Skúmala archeologicky, geologicky aj archívne miesta, kde sa ukrývali Židia počas vojny. Našla nezvyčajné miesta, ktorých časť otvoru alebo priestoru odliala a následne vystavila ako akýsi pomník, pamätník v lesklej kovovej farbe. Každý odliatok mal podrobný popis s fotografickou a faktickou dokumentáciou od konkrétnych ukrývajúcich sa ľudí. Takéto umenie je pravdivé, konkrétne a silne emotívne.
1 Bola odhalená v roku 2002 pri príležitosti 60. výročia prvého transportu Židov zo Slovenska.
2 Prvá výstava pri príležitosti 60. výročia transportu z Popradu bola Imrich Weiner Kráľ Cykly Vagóny, Krívajúca smrť a iné zapožičané od SNM a SNG v Bratislave, slávnostné otvorenie 24.3.2002 za účasti mnohých preživších tento transport aj pani Edity Grssmanovej.
3 Výstava Daniel Libeskind, zorganizovaná v spolupráci s Kabinetom architektúry v Ostrave a Múzeom architektúry vo Wroclawi
4 Múzeum Polin – autorom projektu je Rainer Mahlamaki z Fínska, budova bola oficiálne otvorená v roku 2013 a v roku 2016 Múzeum POLIN získalo titul Európske múzeum roka (EMYA 2016).
5 Múr predstavuje“jedinečné historické memento“ pripisuje „neoceniteľnú hodnotu pre židovský i poľský národ“. Postavili ho nacisti v roku 1940 a označili ním „židovskú štvrť“. Bariéra bola vysoká štyri metre vrátane jednometrového vrchného pásu z ostnatého drôtu. Približne 450-tisíc tamojších obyvateľov zomrelo na následky vyhladovania a chorôb alebo v plynových komorách tábora Treblinka. Geto a väčšinu múra, ktorý ho obkolesoval, Nemci zničili v roku 1943 po povstaní v gete.
6 Natalia Romik je verejná historička, architektka a umelkyňa, ktorej práca sa zameriava na židovskú pamäť a pripomínanie si holokaustu vo východnej Európe, najmä v Poľsku a na Ukrajine. Je kurátorkou výstav, podieľala sa na prestavbe pamätných miest a vytvorila projekt Nomadic Shtetl Archive Project , ktorého cieľom je zapojiť miestne komunity do pripomenutia si stratených židovských životov v malých mestách.
7 Zachęta – National Gallery of Art Warsava, Národná galéria umenia je jednou z popredných kultúrnych inštitúcií v Európe . Poslaním galérie je šíriť súčasné umenie vo všetkých jeho súčasných prejavoch ako dôležitý prvok kultúrneho a spoločenského života.
Dlhšiu dobu sledujem umelcov, ktorí vedia citlivo, ale apelatívne, upozorniť na tému holokaustu, prípadne iné extrémistické nálady a hrozby. Nie je jednoduché spracovať túto tému a neprvoplánovo následne reagovať formou umeleckého diela. V slovenskom výtvarnom umení je niekoľko osobností, ktorých diela sme vystavovali, alebo ich spoznali na iných miestach, napríklad v židovskej synagóge v Trnave, Nitre, Šamoríne. Oslovila som viacerých, ktorí sa tejto téme venovali, a tak vznikol výstavný projekt Pamäť miesta a mesta. K dôslednejšej spolupráci, ako garanta celého projektu Art&holokaust, som prizvala profesora Ľubomíra Stacha, ktorý už mal za sebou niekoľko fotografických výstav aj natočenie filmu Zachor o pracovnom tábore v Novákoch. Stretával sa s ľuďmi, ktorí prežili holokaust, a ich príbehy formou fotografie prenášal na plátna.
Priblížili sme tvorbu viacerých známych aj neznámych autorov rôznych období. Najvýznamnejšou výstavou v rámci projektu, usporiadanej v Tatranskej galérii, bola výstava Ľudské slabosti Human weaknesses od významného poľského umelca Marcina Berdyszaka. Bližšie informácie uvádzame v nasledujúcich kapitolách.
Zadosťučinením pre nás, ktorí sme projekt pripravovali, účinkovali v ňom, je veľký záujem mladých ľudí a širokej verejnosti o umelecké a vzdelávacie podujatia. Mali byť mementom, alebo poznaním globálneho zla, ktoré stále kdesi drieme a občas sa vynorí. Nedovoľme zlu zvíťaziť nad dobrotou, láskavosťou, toleranciou a žičlivosťou, ktorá je pre nás typická. Umením stále môžeme prekonávať túto traumu, pripomínať si nelichotivé historické udalosti, ale zároveň aj vzdelávať čo najširšie publikum, a to emotívnym spôsobom.
Michal PAĽKO, líder a spoluzakladateľ Mojše Band
PIESNE Z LÁGRU
Dramaturgický zámer ako kľúč k interpretácií
Počas existencie kapely Mojše Band, som vždy pristupoval k naštudovaniu predkladaného materiálu, v čo najviac esenciálnej podobe, zachovávajúc a ctiac podstatu danej kapitoly židovskej kultúry. Etnomuzikológia ako súčasť širšieho poznania sociálnych a kultúrnych kontextov dáva možnosť poznať, či verifikovať antropológiu spoločenských vzťahov. Práve výsledné zistenia spolu aj s konkrétnymi, častokrát hudobnými artefaktmi mi dobre slúžia pri rekonštruovaní či vytváraní nového, môjho pohľadu na štylisticky rozmanitú židovskú hudobnú kultúru dneška v európskom regióne. Piesne z lágru, ako sme spolu s kolegami z kapely nazvali tento projekt, sa snažia spracovať obdobie najväčších spoločensko-rasových perzekúcií 20. storočia a hlavne poukázať na špecifickosť piesne ako hudobnej formy, ktorá ponúka istý priestor na obsahovú inováciu, priestor pre sociálno-psychologickú transformáciu, či nám slúži dnes na získanie špecifického obrazu života človeka v krajnej situácii, obdobia formovania sa nových spoločenských identít. Hudba vo všeobecnosti, vzťahujúca sa na obdobie Šoa, obdobie holokaustu však nemá z hľadiska podnetov jednotný ráz. Z dnešného pohľadu k tejto špecifickej kapitole hudby (nielen židovskej) pristupujeme z viacerých pohľadov. Predmetný text bude pojednávať najmä o tej časti hudobného prejavu, ktorý súvisí s osobným prežívaním väzňov, na ich tvorbu, či odkaz, ktorý zakonzervovali do piesní.
Hudobné prejavy počas holokaustu so zreteľom na koncentračné tábory
V úvode som stručne načrtol problematiku diverzity dochovaných hudobných artefaktov predmetnej doby. Pri príprave dramaturgií, výbere skladieb a ich rekonštrukcií som mal na pamäti rôznorodosť predkladaných artefaktov. Každý vznikol za iných okolností, plnil počas Šoa a po rôznu spoločenskú funkciu, má pre nás, ale aj pre súčasníkov v tých časoch, iný význam. Konkrétne dochované skladby, nám teda nedávajú obraz iba o svojej výnimočnej stavbe, obsahu, ale poznaním špecifík ich vzniku dokážeme lepšie a hodnovernejšie uchopiť detaily situácií perzekvovanej spoločnosti v koncentračných táboroch. Dochované a skúmané hudobné prejavy vieme rozdeliť podľa hudobnej štylistiky, pôvodu a ich funkčnosti do viacerých kategórií, čím nadobúdame komplexnejšie poznanie o situáciách, v ktorých tieto reakcie – hudobné prejavy vznikali.
1.) Hudobné produkcie väznených hudobníkov
a.) pseudo-slobodná tvorba, vzniká ako priama reakcia na prežívanú realitu, hudobná produkcia slúžila na účel propagandy
Azda najreprezentatívnejším sú produkcie z koncentračného tábora Terezín. Tento tábor bol príslušníkmi SS vo svojej dobe použitý prostriedok propagandy a demonštrácie, kedy dokonca pre pozvanú oficiálnu návštevu pracovníkov Červeného kríža v júni 1944 mal demonštrovať „ukážkové zaobchádzanie“ s väznenou židovskou spoločnosťou. Delegácia sa zúčastnila dokonca aj premiéry detskej opery Hansa Krásu – Brundibár, ktorú sa v Koncentračnom tábore podarilo medzi rokmi 1941 – 44 uviesť celkom až 55-krát. Každé uvedenie a naštudovanie, však sprevádzalo pre – obsadzovanie detských hercov, ktorí boli deportovaní do ďalší táborov. Brundibár samotný nebol skomponovaný v koncentračnom tábore, avšak Krása, ako aj ďalší skladatelia (Viktor Ullman, Pavel Haas, Gideon Klein, Raphael Shachter). Skomponovali viacero diel, väčšinou pre komorné obsadenia v štylistike vtedajšej súčasnej klasickej hudby, ktoré boli v mnohých prípadoch aj interpretované v priestoroch Terezínskeho geta. Častokrát v jednotlivých partitúrach badáme autorov odklon od zaužívaného jazyka a príklon k radikálnejším, expresívnejším vyjadrovacím prvkom, siahanie po nových kompozičných technikách, tvorba a zápis sa radikalizuje. Z hľadiska dnešnej muzikológie sa môžeme stretnúť s pojmom pre jednotné označenie týchto autorov ako „Terezínski skladatelia“.
b.) Hudobné telesá v koncentračných táboroch (napríklad 16 rozličných orchestrov, kapiel a pochodových kapiel v koncentračnom tábore Auschwitz)
Počas existencie koncentračného tábora Auschwitz bolo pre potreby príslušníkov SS vytvorených niekoľko hudobných telies, ktoré mali za účelom zabezpečovať produkcie pre príslušníkov SS a ich rodiny a pre chod tábora, spoluväzňov na druhej strane. Ideologické zámery oddielov SS vieme zadefinovať do viacerých kategórií:
Ich cieľom bolo najmä prehlbovať psychickú traumu väzňov. Či už to boli produkcie niekoľkých „marchenbandov“, ktoré mali za úlohu hudbou sprevádzať väzňov pri pochode do plynových komôr. Väzni v rozličných hudobných telesách zabezpečovali pravidelné denné produkcie na appel-platzi pri rannom, poludňajšom a poobednom nástupe. Hudobné produkcie tanečného orchestra pre členov SS komanda a ich rodinných príslušníkov, boli odohrané najmä počas nedeľných 4 hodinových tanečných popoludniach. Z týchto produkcií sme v dramaturgií kapely Mojše Band programu Piesne z Lágru siahli po rekonštrukcii medzivojnovej populárnej piesne Franza Gröteho – Die Schönsten Zeit dem Leben (Najkrajší čas môjho života), ktorá bola v repertoári tanečného orchestra KT Auschwitz-Birkenau. V archíve múzea holokaustu v Osvienčime našla prof. Patricia Hall z Univerzity v Michigene rukopisy orchestrálnych partov tohto šlágru (part prvých a druhých huslí a fagotu), ktoré boli vyhotovené a podpísané väzňami s ich priradenými číslami. Neskôr sa dokonca podarilo vypátrať identitu väzňov ako väzeň č. 5655 – Arthur Gargul, väzeň č. 5131 – Maximilian Pilat, ktorý prežil vojnu a po vojne pôsobil ako 1. fagotista filharmonického orchestra v Bydgości. Pôvodnú inštrumentáciu pre symfonietu (komorný orchester) nemeckého tanečného orchestra 20. rokov 20. storočia som podľa dochovaných zápisov rekonštruoval a re – aranžoval pre potreby obsadenia Mojše Band, teda trio v obsadení akordeón, cimbal a kontrabas.
2.) Individuálne hudobné prejavy väzňov vo všeobecnosti
V dochovaných dieloch skomponovaných alebo nejakým iným spôsobom zadokumentovaným napr. v denníkových zápiskoch väzňov, môžeme badať:
- tendencie „budovanie identity, prostredníctvom autentickej tvorby“. Jedná sa o vnútornú výpoveď väzňov, prostredníctvom hudobnej tvorby, hudobným prejavom, ktorý ale nie je verejný smerom k príslušníkom SS, častokrát ani smerom k spoluväzňom, je osobnou individuálnou výpoveďou.
- pokiaľ, väzni svoju tvorbu prezentovali spoluväzňom, napr. (ako vo svojich povojnových výpovediach uvádzajú) počas tajných večerných produkcií v barakoch, častokrát tvorba slúži na výchovu generácií dorastajúcich v koncentračnom tábore
- hudobný prejav, ktorý spája viacero rozličných spoločenských vrstiev, skupín v jeden spoločenský klaster (nedelí sa medzi Židmi, Poliakmi, ortodoxnými či ľavicovými intelektuálmi). Hudba vo všeobecnosti siaha do koreňov sociálno-kultúrnych spoločenstiev a zároveň odlišuje isté denominačné, kultúrne a iné špecifiká, ktoré túto konkrétnu „hudbu“ robia jedinečnou. Hudobný prejav väznenej spoločnosti koncentračných táborov je jednotiaci, spája rôzne menšiny, denominácie, rasy, spoločenské vrstvy a stáva sa základom pre komunikáciu niekoľkých generácií po vojne.
- individuálny hudobný prejav často slúži ako prostriedok na tvorbu pseudo-reality, úniku z reality
Ako príklad uvádzam zápisky z denníka väznenej Krystyny Zywulskiej, známej poľskej povojnovej spisovateľky, najmä tvorbou pre mladú generáciu. Zywulska bola Poľkou židovského pôvodu, ktorá sa pridala k podzemného odporu vo varšavskom gete. V roku 1943 ju zajalo gestapo a deportovalo do Auschwitzu. V koncentračnom tábore sa stala autorkou niekoľkých básní, ktoré ale v tom čase nemohli byť zapísané (Zywulska ich zapísala do denníka až po oslobodení, tento doplnila o početné ilustrácie). Básne však učila svoje spoluväzenkyne a stali v jej generácií populárnymi, dokonca do istej miery formotvornými (Wymarz przez brame, Neodoslaný list, Appeal, Tancujúce dievča). Z neskoršie vyhotoveného denníka vieme, že tieto strofické básne, Zywulska interpretovala na melódie známych poľských ľudových piesní, vďaka čomu sa zrejme aj ľahko pamätali a pomerne rýchlo a účinne šírili medzi spoluväzňov. Zápisník rovnako prezrádza istú formovú uzavretosť strofických útvarov do väčších celkov, z ktorých sa niektoré spievajú, niektoré recitujú. Častokrát im predpisuje scénické uvedenie, čo nasvedčuje drobným javiskovým performanciám, ktoré sa mali odohrávať v prostredí dievčenských barakov.
Individualizmus verzus kolektívna tvorba v zdieľanom vedomí komunity spoluväzňov
V prostredí židovskej spoločnosti sa pre obdobie rasových perzekúcií počas II. svetovej vojny všeobecne zaužíva hebrejský termín šoa, čo doslovne znamená katastrofa. Hebrejská gramatika nám ale ponúka s istou dávkou nadsázky priestor pre interpretovanie slova Šoa – שואה slovom šva – שוא (znak rozcestia, znak, ktorý neznamená nič, predstavuje prázdno, ničotu, v hebrejskej abecede nemá zvuk). Častokrát teda obdobie šoa, býva interpretované v týchto intenciách ako prázdno, obdobie ticha, ničoty a skazy zároveň. Túto hlbšiu talmudickú, priam metafyzickú, možno až kabalistickú rozpravu by som rád použil na vytýčenie priestoru, v ktorom vnímam vznik a možnosť definovať stav, v akom sa vtedajšia spoločnosť ocitla. Ako už bolo načrtnuté, čiastočne poukázané na príkladoch, väznení tvorcovia k svojej situácií zaujímali rozličné postoje. Individuálna výpoveď, tvorba, umelecké prejavy, sú výpoveďami v tichu, výpoveďami bez zvuku, intenzity hlasu, no napriek tomu sú hlasným výkrikom hlbín duše každého väzňa. Stretávame sa s rôznymi javmi v destabilizovanej spoločnosti traumatizovaných väzňov, s rozličnými osobnými pozadiami (sionisti, ľavicoví intelektuáli, Židia, ortodoxní, odporcovia režimu…). Javí sa to tak, že v spomínanom prázdne, ničote zostáva priestor iba pre podstatu, sebazachovanie (existenciu a odkaz pre ďalšie generácie). V tomto zmysle v spievaných hudobných artefaktoch nie je priestor pre rozdielne jazykové mutácie. Časté sú bilingválne texty, slová cudzích jazykov sa stávajú zvukovými efektami. Rovnako v tomto priestore neexistuje priestor pre rozličné politické názory, národnú identitu, spoločenské postavenie. Vytvára sa iba priestor pre vôľu žiť a individuálna výpoveď prostredníctvom napr. hudobného prejavu generuje artefakty prostredníctvom ktorých prideleným „číslam“ väzni vdychujú „dušu“. Priestor ničoty sa transformuje na moment večnosti a vzniká akýsi moment na zmenu paradigmy. Spoločenská anómia, potreba prekvalifikovania vzťahov ale aj základných komunikačných princípov. Umenie resp. „tvorivé prejavy“ sa stávajú univerzálnym komunikačným prvkom väzňov (perzekvovanej spoločnosti). Zo psychologického hľadiska, v stave krajného vypätia jedinca alebo skupiny ľudí, je spev poslednou alebo podvedomou deklaráciou individuálneho postoja. A práve tieto chvíľkové a psychologicky krajne vypäté prejavy sú zároveň artefaktmi, ktoré častokrát strácajú význam autorstva a z individuálneho prejavu majú možnosť stať sa charakteristickým hudobným artefaktom, definujúcim istú skupinu spoločnosti. Tento typ prejavov väzenskej spoločnosti počas šoa, najlepšie reprezentujú piesňové útvary, častokrát na báze strofických textov, ktorým boli ex-post alebo priamo počas vzniku prisúdené melódie existujúcich (ľudových, i keď nielen) piesní. Ich nositeľmi sa stávali najmä táboroví speváci, ktorí nielenže dané piesne pospevovali, učili iných väzňov, viedli pracovné frekvencie ale aj priamo sa podieľali na ich uchovávaní (po vojne často dokumentácií) a cielenej, či neúmyselnej transformácií.
Kabaretier, Lagersäger a kabaratier Aleksander Kulisiewicz
Aleksander Kulisiewicz je reprezentantom istého fenoménu zdieľaných prejavov väzňov a zároveň šíriteľom vlastných piesní, výpovedí a reakcií. V tábore Sachsenhausen bol jedným z táborových spevákov (Lagersäger) a nielen ním. Stal sa akýmsi nositeľom zdieľaného vedomia celej generácie väzňov a neskorším zberateľom, publicistom a performerom piesní väzňov vo vlastnom kabarete „chlapca w pasiaku“, viacerých koncentračných táborov. Narodil v roku 1918 v Krakowe, absolvoval štúdia práva, od detstva u neho prevládal záujem o hudbu, vďaka čomu počas vysokoškolských štúdií účinkoval v mnohých krakovských kabaretoch a divadlách. Stal sa známym a rešpektovaným kabaretným umelcom, najmä ako whistler (virtuózny pískač), vystupoval dokonca aj na viedenskej kabaretnej scéne. V roku 1939 publikoval v tešínskom časopise „glos stanu średniego“ článok „hitleryzm domorosly“, za ktorý bol zatknutý, neskôr deportovaný do koncentračného tábora Sachsenhausen ako väzeň č. 25149. Sám seba nazýval táborovým archívom. Situáciu v tábore opisoval slovami: „…prichádzali za mnou iní väzni… Česi, Poliaci, Nemci… Alex, máš ešte nejaké miesto? U seba, v archíve? Zavrel som oči a vravím – diktuj. Každý mohol skontrolovať – po 3 mesiacoch, po roku i po štyroch rokoch – precíznosť môjho zápisu. A iba to mi dovolilo vydržať. Vedomie, že bojujem , že som niekomu potrebný, Že zo dňa na deň žijem i rozrastá sa vo mne „poetika ôsmich smerov, nenávisti, krivdy a neraz najintímnejších túžob nás všetkých…“ Keďže väzni si nemohli robiť poznámky, resp. akýmkoľvek spôsobom zaznamenávať skutočnosti, chodili k nemu ako známemu memorátorovi a diktovali mu svoje výtvory v nádeji, že si cez neho svoje prejavy, reakcie, tvorbu môžu „uložiť“. Okrem toho, že „ukladal“ do pamäti aj piesne svojich spoluväzňov, tvoril aj vlastné piesne, a takto „vyniesol“ z táborov takmer 60 piesní a 100 veršov opisujúcich táborovú realitu. Tieto po hospitalizovaní v krakovskej nemocnici po pochode smrti nadiktoval v strachu pred smrťou zdravotnej sestre. Všimol si, že tá sa počas zapisovania niekoľkokrát prežehnávala, otáčala sa. Texty boli vo viacerých jazykoch, pri diktovaní prežíval ťažké psychické a fyzické stavy, doktori ho považovali za posadnutého diablom. Sestra zapísala 716 strán táborových textov (piesní).
Vybrané piesne Kulisiewiczowej kolekcie v interpretácií Mojše Bandu
Z hudobného hľadiska artefakty w kulisiewiczowej koleckcii obsahujú texty, poéziu, ilegálne vyhotovené maľby na rôznych predmetoch a papierových útržkoch, ktoré väzni vyniesli z koncentračných táborov alebo ich po vojne po pamäti zrekonštruovali. Kulisiewiczowa zbierka je uložená v Múzeu holokaustu vo Washingtone vznikala ešte dlhé roky po vojne a jej základ tvoria spomínané piesne vlastnej tvorby a piesne a texty spoluväzňov, ktoré nadiktoval Kulisiewicz bezprostredne po oslobodení. Alexander Kulisiewicz sa stal organizátorom povojnového života, kedy sa usiloval kontaktovať preživších spoluväzňov a dokumentovať umelecké prejavy tejto spoločnosti. Jeho zbierka obsahuje celkovo viac než 600 poľských táborových piesní, okolo 200 piesní textov v iných jazykoch (slovensky, jidiš, Česky, rusky…), 60 inštrumentálnych skladieb, 5200 metrov magnetofónového pásu so zvukovým záznamom, 2300 poetických diel a viac ako 100 grafík, skíc a akvarelov namaľovaných väzňami.
Kulisiewiczowe piesne v zbierke predstavujú z etnomuzikologického hľadiska vzácny jav, nakoľko práve na nich sa dá pomerne dobre demonštrovať už spomínaný jav vzniku novej spoločenskej identity. Po väčšine sú formovo riešené v menších a jednoduchších piesňových formách, častokrát s reprízou alebo DaCapo repetíciou. Zaujímavá je melodika piesní, ktorá častokrát používa ľudové nápevy rôznych národných lokácií. Podľa Kulisiewicza citácia melódií bola prostriedkom komunikácie konkrétnych momentov, kedy pri práci v tábore k nemu prileteli melódie piesní v iných jazykoch, ktorým nebol schopný rozumieť. Na tieto melódie „posadil“ svoje texty, pričom často krát si pôvodný text refrénového charakteru tento nápev zachoval, pričom ale už slúžil ako nový výrazový prvok skôr zvukového charakteru. Tieto piesne predstavujú akýsi priestor spoločného vedomia, zdieľanej veľmi bizarnej spoločnosti, ktorá ale z hľadiska štylistiky a pôvodnej lokácie melodického materiálu stiera hranice a vytvára nový obsah. Zároveň v suite z vybraných piesní Kulisiewiczovej zbierky, ktorú sme v rámci projektu Art and Holocaust s Mojše Bandom uviedli je možné jasne badať národnostnú paletu.
Ako príklad uvádzam pieseň „Cozem czy zawinil, Bergen-Belsen moje“, ktorá je pretextovanou podobou svadobnej piesne z Kysúc – „Láska, Bože, láska…“. Kulisiewicz na túto pieseň spomína, že jej melódiu počul počas hospitácie v táborovej nemocnici, kedy sa u neho naplno prejavil týfus a bol umiestnený v karanténe. Melódia textu, ktorému nerozumel úplne sa ale v horúčkových stavoch pretransformovala do akejsi mantry refrénového charakteru s akcentom na text „Bergen-Belsen moje“.
Voľný preklad piesne:
Ako som sa voči tebe previnil, Bergen-Belsen môj?
Nevládzem už plakať, Bergen-Belsen môj.
Nad stanom páli slnko, Bergen-Belsen môj,
Doháram v horúčkach, Bergen-Belsen môj.
Prašivá smrť ma už čaká, Bergen-Belsen môj,
Objím ma, a nevyzliekaj, Bergen-Belsen môj.
